Ako som začal behať (1. ) - Začiatky

Autor: Roman Martinec | 27.8.2020 o 12:39 | (upravené 16.9.2020 o 9:41) Karma článku: 3,93 | Prečítané:  649x

Beh je po chôdzi najprirodzenejším pohybom človeka. Napriek tomu väčšina moderných ľudí beh neznáša.

Sám som patril medzi nich. Už ako dieťa som pociťoval paniku zakaždým, keď nám telocvikár oznámil, že budeme behať „dvanásťminútovku“ alebo „tisícpäťstovku“. Šprinty na krátke trate mi nevadili, ale pri tých dlhých behoch moje netrénované detské telíčko dostávalo zabrať – väčšinou sa mi pri behu zle dýchalo a po odbehnutí určitej vzdialenosti som cítil pichanie v boku.

Po dvadsiatke som zmenil svoj postoj k športu. Chcel som atraktívnejšiu postavu, tak som začal chodiť do posilňovne, na plaváreň, korčule a... behať. Keďže som nemal kondičku, tak moje bežecké tréningy vyzerali asi tak, že som si odbehol v teplákoch niekoľko kôl na antukovej dráhe školského areálu blízko nášho domu. Behať som chodil po zotmení, aj preto, lebo som sa hanbil, že nedokážem bežať ani 10 minút prestávky (beh som striedal s chôdzou). Behával som veľmi nepravidelne, a keďže mi chýbala motivácia, s behom som na niekoľko rokov skončil a venoval som sa iným športom.

Po tridsiatke som sa rozhodol absolvovať letný intenzívny jazykový kurz vo Vancouveri. Kvôli časovému posunu som chodil zavčasu do postele a vstával som s východom slnka. O piatej som bol už vyspatý a pretože som nemal čo robiť do začiatku školy o 8:00, pred raňajkami som si chodil zabehať po uliciach vo vilovej štvrti, kde som býval. Nešlo mi o tempo, ani o čas, netuším ani, koľko som každé ráno zabehol. Zamiloval som si ten pocit, keď väčšina ľudí ešte spí a ja v chladné ráno pri prvých lúčoch slnka bežím popri starostlivo udržiavaných trávnikoch, ktoré kropia rozstrekovače predtým, než začne letná páľava.

Po návrate na Slovensko opäť zvíťazila lenivosť. Sem-tam sa vo mne ozvala sporadická túžba ísť si zabehať, ktorá sa premietla do reality v podobe zabehnutí 4-5 kilometrov v ležérnom čase 45 minút. Minulý rok som sa vybral na dovolenku na Floridu, kde som si kúpil v outlete dvoje bežeckých tenisiek Nike, s cieľom začať sa behu serióznejšie venovať. Tiež som dostal na narodeniny smart hodinky Samsung Gear 3, ktoré som pokladal za zbytočnosť a až neskôr som ich ocenil ako skvelého spoločníka na dlhé trate. Tiež som si kúpil knihu o behaní plnú tréningových plánov, rád o stravovaní bežcov a reklamných článkov o bežeckom oblečení. Napriek týmto akvizíciám som bol minulý rok behať len tri razy.

Tento rok môžem sám za seba smelo označiť ako bežecký. Po návrate z dovolenky v Maroku (v marci) som absolvoval povinnú 2-týždňovú domácu karanténu a po jej skončení som zostal na home-office, pričom posilňovne i plavárne sa zatvorili na neurčitý čas. Keďže som zrazu mal množstvo voľného času a telo túžilo sa hýbať, rozhodol som sa, že začnem znova behať.

Môj prvý beh 30. marca meral 5,1 km (36 minút) a trikrát som ho musel prerušiť chôdzou pre slabú kondičku a pichanie v boku. O dva dni som odbehol rovnakú trasu pomalším, ale pravidelnejším tempom. Tentoraz som trasu zvládol už bez chôdze a za 31 minút. Tretí beh som absolvoval 4. apríla na trasu 13,59 km s časom 1 hod. 19 minút a ja som prvýkrát v živote začal mať pocit, že sa mi pri behu vyplavili do krvi endorfíny. Túto trasu som začal behávať obdeň, pričom v deň, kedy som nebehal som chodil na dlhé prechádzky (6 až 15 km denne), ktoré som sem-tam nahradil jazdou na korčuliach po hrádzi (10,7 alebo 16,8 km), prípadne na bicykli (30 až 70 kilometrov denne). Jeden deň v týždni som mal od pohybu oddych.

Za prvý mesiac som týmto spôsobom zvládol 421 km, z toho 135 km behom. Veľkú výzvu pri behu predstavovalo nosenie rúška, ktoré bolo v tomto období povinné. V látkovom sa mi zle dýchalo, jednorazové nebolo v tom čase dostať kúpiť. Rúško som si zvykol stiahnuť na krk a keď som sa pri behu priblížil k niekomu na vzdialenosť cca 4 metre, natiahol som si ho cez ústa a nos, kým sme sa neminuli.

Trasu, ktorú som zvykol behávať bola od domu k Eurovey, potom pozdĺž Dunaja k mostu Lafranconi, cez most na petržalskú stranu a potom, cez most Apollo, naspäť domov. Keď som cítil, že viac vládzem, bežal som až po Dlhé diely a po ceste naspäť cez Prístavný most, čím som si natiahol trasu na vzdialenosť 19 km (2 hodiny). Všetko to boli rovinky, pričom som vedel, že sa časom chcem prepracovať k trom ďalším bežeckým cieľom: 1) beh v kopcoch 2) beh na boso (tzv. Barefoot running) 3) odbehnutie maratónu (42 km).

(pokračovanie v ďalšom blogu)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda očakáva ešte horšie čísla nakazených, opatrenia nezverejnila

Čaputová vyzvala na zrozumiteľné zverejňovanie opatrení.

Komentár Tomáša Prokopčáka

Bojíte sa pandémie? Je to ešte horšie

Dva omyly, ktoré robíme pri číslach nakazených.


Už ste čítali?